Zlatý fond humoru - poručík Rževskij Rok 1812. Cárske Rusko. V dôstojníckom kasíne sa zhovárajú cárski oficieri. Jeden vyhlási:
- Ak dnes poručík Rževskij nezačne hneď po príchode hovoriť nejaké oplzlosti, na mieste sa zastrelím!
O chví¾u už prichádza poručík Rževskij a prehodí:
- Páni, pohovorme si dnes o vážnej hudbe...
... (ozve sa vystrel, màtvy dôstojník padá na zem a Rževskij pokračuje v rozhovore) ...
- ... napríklad dnes ráno som Natasu vytrtkal na klavíri...
Rok 1812. Rusko.
Nataša Rostovová poriada párty. Pozvaní sú aj poručík Rževskij a jeho kamaráti z husárskeho pluku. Poručík ich upozorňuje:
- Páni dôstojníci, Nataša je jemné, citlivé dievča. Nevypustite pred ňou z úst ani jedno vulgárne slovo!!
Prichádza Nataša. V ruke rozpačito drží sviečku a vraví:
- Mám málo svietnikov. Neviem, kam by som strčila túto poslednú sviečku...
Na to Rževskij vytrhne z puzdra revolver, namieri ho na kamarátov a reve:
- Držte papule! Ani slovo, husári!!
Rok 1812. Cárske Rusko. Moskva.
Ide Nataša Rostovová po parku na koni okolo poručíka Rževského. Náhle kôň nahlas prdne. Nataša ho ospravedlňuje:
- Prepáčte...
- Nič sa nedeje. - odvetí Rževskij - Ja som si aj tak myslel, že to prdol kôn.
Rok 1812. Cárske Rusko.
Poručík Rževskij raz počul rozprávanie o tom ako austrálski Aborigéni chytajú pštrosov. Vraj tak, že si oholia do hola hlavu, potom sa zaryjú do piesku, aby im bol vidieť iba vrch holej lebky. Pštros ide okolo, myslí si, že je to jeho vajce a tak si naň sadne, aby ho vysedel. Vtedy ho Aborigén chytí za nohy a pštros je chytený... Rževskij sa chcel blysnúť v spoločnosti a tak použil tento poznatok. Hovorí:
- Páni a dámy, viete vy ako Aborigéni lovia pštrosov? Nie? Tak predstavte si, že oni sa najprv do hola oholia hlavu, potom sa zaryjú do piesku tak, aby im iba vajcia bolo vidieť. Ide pštros okolo, pomysli si, že sú to jeho vajcia a tak na ne sadne aby ich vysedel. Vtedy ho Aborigén chytí za nohy a pštros je chytený...
- Poručík, a načo si holia hlavu? - pýta sa ktosi.
- To viete, divosi...
Rok 1812. Cárske Rusko.
V kočiari z Moskvy do Petrohradu sa vezú Nataša Rostovová, Pierre Bezuichov a poručík Rževskij. Nataša si zasnene vzdychne:
- Och... drahý Pierre! Cítim sa ešte jednou nohou v Moskve a druhou už v Petrohrade...
- Och... drahá Nataša! - odvetí Bezuchov - Chcel by som sa ocitnúť niekde uprostred...
- Napríklad v Balagojeve? - nechápa Nataša.
V tom momente sa preberie driemkajúci poručík Rževskij a poznamená:
- Och... bol som tam ja Pierre, bol! Je to diera, Pierre! Špinavá smrad¾avá diera...
Rok 1812. Cárske Rusko.
Vravia kamaráti z pluku poručíkovi Rževskému:
- Poručík, včera sa Nataša Rostovová viezla na svojom kočiari okolo vášho domu a tak sa vy¾akala, že vypadla z kočiara a zlomila si svoju očarujúcu nôžku. Čím ste ju tak vystrašili?
- Tak to netuším. Stál som v okne vo svojom obvyklom rannom kostýme: papuče, traky a prezervatív...
Rok 1812. Cárske Rusko.
Poručík Rževskij rozpráva husárom svoj sen.
- Zdalo sa mi, že idem po lesa a tu zrazu vidím...
- Ve¾kú riť!!! - kričia husári, dobre poznajúc Rževského príhody.
- Nie! Vidím malý domček. Tak idem k tom domčeku a vidím...
- Ve¾kú riť!!! - kričia husári.
- Nie! Vidím otvorené dvere. Vojdem teda do tých dverí a tam zbadám...
- Ve¾kú riť!!! - kričia husári.
- Áno... - zrozpačitie Rževskij - Ja som vám ten sen už rozprával?...
Rok 1812. Cárske Rusko.
Poručík Rževskij sa chystá na bál ku kňažnej Trubeckej. Stojí pred zrkadlom a voňavkuje si vtáka. Prekvapený sluha sa ho pýta:
- Bárin, a to už prečo?
- Pre každý prípad, Stepan. Pre každý prípad...
Potom si poručík začne natierať vazelínou riť. Sluha sa ledva zmôže na otázku:
- Bárin, a to už prečo?
- Vieš Stepan, prípady bývajú rôzne... |