Dušičkový plamienok
Plamienok horí, nežne sa smeje,
bliká, jemne rozjasňuje tiene...
Aj do srdca, čo žia¾om sa chveje,
iskričku svetielka tíško vleje.
V tom tichom, bolestnom rozjímaní
sa človek pýta, či so cťou obstál,
zmára sa smútkom, pochybnostiami,
či vrátil dosť lásky, ktorej dostal.
Nad rovom, h¾adiac v nekonečnú dia¾,
keď premáha obrovský mučivý žia¾,
s bolesťou pochopí, že nikdy viac
neuzrie tvár milú, nevráti čas...
Mohol rozdať viac nehy, objatí?
Šanca sa už naozaj nevráti. |