pulsarehm, ad Yes, dufam, ze ma tu yesaci nevynuchaju , lebo na mna poslu nejakeho agenta :).
Cela podstata hudby Yes je postavena na pilieroch, ktore ja defacto uz dnes velmi nemusim. Gro tvori melodia , ktora sa na rozdiel od beznych popovych pesniciek jaksi zakrivuje, kosatie a kosatie, a nakoniec sa predsa len nejakym zazrakom dostane spat k refrenu. Pride mi to take nasilne a umelohmotne. Vsetko ma tu svoje nepisane pravidla . Tony su rovne a uhladene , rytmus nemeniaci. Ale co mi najviac prekaza u Yes, je absencia dynamiky skladby. Na rozdiel od takych KC. Z mojho pohladu je fakt nepochopitelne, preco sa Yes ocita v tej istej skatuli ako KC. KC ma ovela blizsie k artificialnej hudbe, Yes zase k popu.
Tam kde chyba dynamika skladby (cize to, co sa notovym zapisom zaznamenat neda - napr. silnejse, tichsie, pomalsie, atd atd , ved kazdy pozna tie talianske nazvy ), tam je velmi tazke vydolovat z hudby emocie. V podstate tu emociu vyvola len melodia, ktora sa zapamata a pri kazdom dalsom vypocuti sa harmonizuje to, co je v pamati s tym, co ide z reproduktorov. U Yes je ta melodia oproti beznemu popu komplikovanejsia, ale o co tazsie sa zapamatava, o to dlhsie ostava potom v hlave.
U KC si vezmime napriklad taku skladbu Fracture. V podstate je to jeden 8 minutovy tok hudby zlozeny z jedneho kratkeho loope (z pohladu notoveho zapisu). Akurat , ze ten loop je zahrany zakazdym s inou dynamikou. Takze ta repetitivnost vobec neunavuje , ale pomaha zvysovat napatie skladby. Proste ten mechanizmus tvorby emocie je uplne na inom zaklade. Nerozhoduje pocet rozlicnych tonov ale prave samotna dynamika.
Ale samozrejme oddelovat dynamiku od rytmu, harmonie a melodie nejde. To by malo slapat dokopy ako dobre naolejovany stroj. |