No nie je to profesionálny preklad (keďže Terezka ešte nie je profesionál) :)) a vy ste tu všetko také sčítané duše.. tak majte z¾utovanie.. :DDDDD
Jeho roztúžený hlas znel zachrípnuto a pridusene, keď povedal:
„Margaret!“
Na moment k nemu vzhliadla a potom schovala svoje žiarivé oči do dlaní.
Pomaly sa k nej približoval a opäť naliehavo, rozochvene a žiadostivo vyslovil jej meno.
„Margaret.“
Hlava jej padala stále nižšie a jej starostlivo ukrytá tvár, sa takmer dotýkala stola pred ňou.
Pristúpil k nej bližšie. K¾akol si a s tvárou pri jej uchu ticho zašepkal : „Dávajte si pozor. Ak neprehovoríte, budem vás nejakým zvláštnym, trúfalým spôsobom považovať za moju. Pošli ma preč hneď teraz.. ak je to to čo si želáš, Margaret!“
Keď vyslovil jej meno po tretí krát, obrátila sa k nemu a tvár , stále zakrytú malými bielymi rukami, položila na jeho plece. Dokonca ešte aj vtedy si ju schovávala. No dotyk jej jemného líca na jeho tvári bol taký príjemný, že si ani neželal vidieť jej silný rumenec alebo oči plné lásky. Privinul si ju bližšie, no obaja mlčali. Po dlhej chvíli zašepkala zlomeným hlasom.
„Oh, pán Thornton, nezaslúžim si vás!“
„Nezaslúžite!? Neposmievajte sa môjmu vlastnému pocitu menejcennosti.“
Po pár minútach, jej jemne odtiahol ruky z tváre a ovinul si ich okolo krku presne tak ako tam spočinuli vo chvíli, keď sa ho snažila ochrániť pred štrajkujúcimi.
„Pamätáš sa, láska moja?“ zašepkal „A ako som sa ti na druhý deň odvďačil mojou drzosťou?“
„Jediné čo si pamätám je, ako nepekne som sa s vami rozprávala.“
„Pozrite sa na mňa. Zodvihnite hlavu. Mám niečo čo by som vám chcel ukázať!“ Pomaly k nemu zdvihla zahanbenú tvár.
„Poznáte tieto ruže?“ povedal, vyťahujúc z vrecka malý zápisník v ktorom mal odložené usušené kvety.
„Nie!“ odvetila zvedavo. „Dala som vám ich?“
„Nie. To nie! Pravdepodobne ste niekedy nosievali ruže z toho istého kríku.“
Pozrela sa na ne, chví¾u rozmýš¾ala, potom sa usmiala a povedala
„Sú z Helstonu, však? Poznám ten lem okolo listov. Oh! Boli ste tam? Kedy ste tam boli?“
„ Chcel som vidieť miesto kde sa Margaret stala tým čím je, hoci to bolo v tom najnevhodnejšom čase, keď mi už neostávala najmenšia nádej, že sa raz stane mojou. Zastavil som sa tam na ceste z Haveru.“
„Musíte mi ich dať,“ povedala, snažiac sa ich jemne vyprostiť z jeho ruky.
„V poriadku, ale musíte za ne zaplatiť!“
„Ako to len poviem tete Shawovej?“ zašepkala po chvi¾ke príjemného ticha.
„Môžem sa s ňou porozprávať ja.“
„Oh, nie! Dlžím jej to, – čo mi len na to povie?“
„Skúsim hádať. Jej prvá reakcia bude.. „Ten chlap!!“
„Pšt!“ povedala Margaret, „alebo sa mám ja pokúsiť napodobniť rozhorčený tón vašej matky , keď bude hovoriť „Tá ženská!!!“
|
Registrace nového uživatele 
