YES - Tales from Topographic Oceans (1973)Tentokrát k tomu pristúpim z iného uhlu pohľadu. Píše sa rok 1973, hudba, ktorú produkujú vo svete (no predovšetkým na Britských Ostrovoch) art rockové už etablované kapely, búra dovtedy zabehnuté konvencie a svojimi komplikovanými, sofistikovanými a odvážnymi novátorskými štruktúrami a v neposlednom rade aj dĺžkou zložených, obyčajne aj pedantne zaranžovaných a invenčne zahraných kompozícií, sa už bežne pohybuje v diferencii od desiatich do dvadsiatich minút. V mnohých aspektoch a faktoroch toto evokuje produkty klasickej hudby individuálnych geniálnych autorov minulosti i súčasnosti, celosvetovo známych a rešpektovaných. U art rockovej vlny je to o to komplikovanejšie, že jej hudobné produkty sú výsledkom do značnej miery kolektívnej práce, čo je istým spôsobom výhodou (viacej skladateľských nápadov a aranžérskych možností, špecifické inštrumentálne schopnosti na rôznych hudobných nástrojoch, navyše obrovská miera variability u vokálnej zložky hudby s jedným hlavným spevákom a kvalitnými doprovodnými vokalistami), ale nepochybne aj nevýhodou (individuálne egá a ľudská ješitnosť, isté tvorivé sebectvo, vnútorná súťaživosť a variabilné formy skupinového pnutia, konflikty silných osobností a snaha presadiť to svoje videnie a počutie výsledného produktu).
„Tales from Topographic Oceans“ je dielo, ktoré zase posúva hranice možností, ale pri komplexnom pohľade na to, čo sa dialo pre art rock v elitných, výživných rokoch 1969 až 1974 nie je žiadnym prekvapením, ani šokom (negatívnym, či pozitívnym), ale iba logickým dôsledkom u nesmierne ambicióznych progresívnych a invenčných muzikantov, teda aspoň niektorých, vrámci obyčajne štvorčlenných, resp. päťčlenných uzavretých rockových kolektívov.
Album „Tales from Topographic Oceans“ vyšiel oficiálne v decembri / prosinci 1973 (v Británii a Európe, v Severnej Amerike až po Novom roku 1974).
V tejto dobe už boli na svete nielen fenomenálne art rockové eposy "Supper's Ready" a „Close to the Edge“, ale aj skoro dvadsaťjeden minútový „Tarkus“ a takmer tridsať minútový „Karn Evil 9“ (ten sa objavil na svete na albume „Brain Salad Surgery„ v úplne identický deň, ako vyšiel kompletný album „Tales from Topographic Oceans“) tria Emerson, Lake & Palmer, dva krát vyše dvadsať minútové tracky suity „Thick as a Brick“ a identicky aj „A Passion Play“ päťčlenných Jethro Tull, dvadsať tri minútový epos „Lizard“ novátorských King Crimson (navyše, nie náhodou, s významnou spolu-účasťou Jona Andersona), dvadsať tri minútový psychedelický výlet „Atom Heart Mother“ a rovnako dlhý „Echoes“ v podaní kvarteta Pink Floyd ... a takto by som mohol pokračovať ešte relatívne dlho pri menej známych (z aspektu art rocku), predovšetkým britských súboroch ...
Prečo by nemal mať v tejto dobe niekto, teda v našom prípade hlavne Jon Anderson, ambíciu spoločne s YES, vydať komplexné dielo súbežne so štvoricou cca dvadsať minút rovnocenne a rovnomerne dlhých kompozícií, s medzi riadkami - ukrytou koncepciou „jaro - leto - jeseň(podzim) - zima“, resp. „východ - západ - sever - juh“ ?
Že je a bol Jon Anderson kriticky ladený voči organizovanému náboženstvu (samozrejme tu je myslené hlavne formálne kresťanstvo, teda najmä katolicizmus, ale aj islam) je dlho celkom známe a jasné, ale aspekty oveľa starších ľudských náboženských smerov (hinduizmus a budhizmus), v princípe ďaleko liberálnejších a s vyššou mierou poznatkov aj filozofických a ezoterických fragmentov sa stali jeho inšpiráciou ku nie jednoducho zrozumiteľnej textovej podstate albumu „Tales from Topographic Oceans“.
A neodpustím si paralelu - s veľmi podobnou silnou ambíciou prišiel o rok neskôr (1974) tiež veľmi významný spevák, tiež päťčlenej art rockovej kapely, tiež úplne rovnako zásadnej, slávnej a žánrotvornej, dokonca v o niečo komplikovanejších podmienkach vnútorných personálnych vzťahov a sociálnych väzieb v skupine (syndróm Tony Banks), aj keď s iným skladateľským a aranžérskym konceptom a štruktúrou komplexného diela a inou verbalitou textov - Peter Gabriel z Genesis na albume „The Lamb Lies Down on Broadway“ ...
Je v tomto nejaký zásadný rozdiel?
Ak mi niekto povie, že kvalita hudby, jej samotné vyznenie, či už po stránke obsahu, formy, resp. výsledného efektu, budem s ním veľmi rád polemizovať a keďže je všetko záležitosť subjektívneho cítenia a vnímania, môžem a viem vlastne dokázať, že „Tales from Topographic Oceans“ je trebárs (teoreticky, či subjektívne) nad „The Lamb Lies Down on Broadway“. Ale nepotrebujem to, obidve diela osobne považujem za vyložene rovnocenné a jednoznačne zásadné pre vývoj a históriu art rocku a rockovej hudby celkove. Bez žiadneho z nich si už neviem dejiny progresívneho rocku ani predstaviť ...
Patrím medzi tých fanúšikov kapely YES, pre ktorých je skutočný Svätý grál tvorby tejto legendy chronologické vydanie albumov „Close to the Egde“, „Tales from Topographic Oceans“ a „Relayer“, včetne interesantného faktu, že v prípade všetkých troch došlo vždy ku jednej personálnej korekcii v zostave pred ich nahrávaním a po jeho ukončení (samozrejme s rôznorodou časovou variabilitou ešte pre následné koncertné turné po vydaní konkrétnej „novinky“).
Vekom už mám stále menej rád nejaké rebríčkovanie obľúbenosti albumov v ľubovoľnej forme, ale čo sa týka „Tales from Topographic Oceans“, vždy bol a aj zostane s prehľadom mojím jasným bronzovým medailistom vrámci portfólia YES.
Aj z aspektu grafiky sú albumy, kde je autorom front a back coverov YES Roger Dean - tie najkrajšie a najefektnejšie a na trojici Svätého grálu to platí bezo zbytku špeciálne. V roku 2002 čitatelia etablovaného magazínu „Rolling Stone“ zvolili obal albumu „Tales from Topographic Oceans“ v špeciálnej ankete za najlepší hudobný obal albumu všetkých čias ...
Napriek tomu, že všetky štyri rovnocenné kompozície „The Revealing Science of God“, „The Remembering“, „The Ancient“ a „Ritual“ nemajú až tak komplikovanú štruktúru, dramatičnosť, zásadné zmeny tempa a hudobných nálad a majú relatívne pokojnejšie aranžmá, ako suity /eposy „Close to the Edge“ a „The Gates of Delirium“, ich dĺžka a majestátnosť je číro - čistým vyložene esenciálnym prejavom tých najklasickejších YES.
Objektívne si uvedomujem, že kompozície z tohto albumu sú na koncertoch hrávané zriedkavejšie, ako predovšetkým klasické desať minútové tracky z albumov „Fragile“ a „The Yes Album“ (ak mám dobré informácie, tak „The Ancient“ nehrali v plnej verzii na koncertoch od polovice 70.rokov vôbec), ale kultová hodnota všetkých štyroch opusov z „Tales from Topographic Oceans“ nie je ani o chlp menšia.
Už som spomínal, že YES som videl a počul na živo šesť krát. „The Revealing Science of God“ som vzhliadol live na svojom prvom koncerte v Budapešti v roku 1998, „Ritual“ na druhom koncerte vo Viedni v roku 2000, a veľkú trojicu suít „Close to the Edge“, „The Gates of Delirium“ a „Ritual“ na svojom treťom koncerte v Katowiciach v roku 2001, kde hrali s orchestrom. Od vtedy som nič dlhšie, ako „Awaken“ na živo od YES nevidel a nepočul ... beriem to tak, že aj muzikanti starnú, aj majorita koncertného publika chce skôr počuť maximálne stredne dlhé tracky, resp. vďaka neskoršej produkcii aj kratšie, hitovejšie vypaľovačky ...
Všetky štyri suity na albume „Tales from Topographic Oceans“ sú autorsky podpísané predovšetkým tandemom Anderson / Howe, v prípade „The Ancient“ je tam aj Squire, pod nádhernou „The Remembering“, figuruje vlastne kompletná pätica členov YES.
Realita je taká že vízia a koncept albumu a majorita textov je z hlavy Jona Andersona, pre prácu na ňom vyložene pozitívne nainfikoval entuziazmom Steve Howea, ktorý tu odviedol enormné množstvo inštrumentálnej a aranžérskej práce (parciálne aj textovej). Chris Squire si nahrávanie albumu, podľa vlastných slov skôr pozitívne užíval, venoval sa viac aranžérskej činnosti, Alan White, ako novic v kapele pri nahrávaní skúšal najmä novšie perkusné techniky, niekedy aj celkom bizarné ... a veľký talent a prísľub pre kapelu v oblasti klávesových nástrojov do nejasnej budúcnosti, Rick Wakeman, bol konceptom a filozofiou nahrávania tohto pompézneho diela nie príliž nadšený, cítil sa nevyužitý, materiál albumu na neho pôsobil „jazzovo / avantgardne“ a mal názorové konflikty najmä s producentom Eddy Offordom, čo po turné k albumu vyústilo do jeho prvého odchodu z YES a raketovému naštartovaniu úspešnej sólovej albovej kariéry u konkurenčného labelu A&M Records.
Pozrel som si recenzné komentáre niektorých etablovaných britských hudobných novinárov, ktorí zažili vydanie tohto albumu, ako mladí žurnalistickí elévovia a ako to hodnotia s odstupom času. Niektoré názory sú diametrálne odlišné. Mladícka nabubrelosť a pôvodné odmietanie sa zmenilo na niečo, ako pochopenie významu diela s nadhľadom, adekvátnym veku a vývoju sofistikovanej rockovej hudby ...
„Tales from Topographic Oceans“ je definitívne kultový album histórie YES, napriek tomu, že skalných YES-fans do istej miery rozdeľuje na tábory totálnych nadšencov tohto diela a tých, ktorí prejavujú istú mieru sklamania a majú pocit akejsi nudnosti komplexného produktu. Je celkom evidentné, že patrím do tábora tých skôr spomenutých ...
10/10 **
|
Registrace nového uživatele 
