YES – Relayer (1974)
Desert Island Discs je rozhlasový program britskej BBC Radio 4, existujúci už od roku 1942, kde si pozvaný hosť pravidelene raz za týždeň v roli fiktívneho stroskotanca na pustom ostrove, môže zobrať so sebou osem ľubovoľných nahrávok hudby, jednu knihu a jeden luxusný predmet ...
Zredukujem to len na jednu, jedinú hudobnú nahrávku, ktorú by som si potenciálne na „pustý ostrov“ vzal – a výsledok je jasný už desaťročia, „Relayer“ by zvíťazil bez zaváhania pred ďalšími finalistami, ako sú „Close To the Egde“, „Selling England By the Pound“ a „Dark Side Of the Moon“ ...
Od svojich osemnástich rokov som tento album počul, asi ako jediný – nepochybne viac ako tisíc krát v doterajšom živote, ďalší „finalisti“ v tomto určite o nejakú tú stovku zaostávajú ...
Nemám príliž rád „rebríčky“, ale v prípade komplexnej tvorby kapely, ktorá ma v živote hudobne zasiahla najviac, je to takto :
Najobľúbenejšia suita/epos (cca 20 minút) : „The Gates Of Delirium“
Najobľúbenejšia stredne dlhá kompozícia (cca 10 minút) : „To By Over“
Najlepšia kompozícia, ktorá dokonale spája subžánre art rock a jazz/fusion (toto ako všeobecná hudobná kategória v 70.rokoch) : „Sound Chaser“
Najobľúbenejšia kratšia skladba/singel : „I Hear You Now“
A v poslednom prípade nejde o žiadny kompromis, keďže po odchode Ricka Wakemana sa na konkurze nového klávesáka do kapely zúčastnili aj renomované mená, ako Eddie Jobson a Vangelis Papathanasiou, takže celú hudobnú produkciu tandemu „Jon and Vangelis“ považujem striktne za „súčasť rodiny“. Už je to história a špekulovať o tom ako by vyzeral album YES s Vangelisom je kontraproduktívne z troch príčin :
Pre ostatných členov kapely (najmä Howe/Squire) bol príliž silná hudobná osobnosť.
Odmietal cestovať lietadlom, čo by vrámci koncertných turné skupiny bol celkom zásadný problém.
Nedostal povolenie od Musicians Union (Britský zväz hudobníkov) ...
Krátko na to, ako konkurz predošlých viacerých klávesistov nedopadol pozitívne, navrhol reportér v tej dobe najetablovanejšieho britského hudobného časopisu „Melody Maker“ a životopisec YES - Chris Welch kapele, aby vyskúšala na tento post švajčiarskeho hudobníka a filmového skladateľa, so skúsenosťami v jazze a klasickej hudbe a člena prog / jazz fusion tria Refugee - Patricka Moraza. Výsledok tohoto spojenia je historicky definitívne jedinečný ...
Na albume „Relayer“ používa Steve Howe majoritne gitaru Fender Telecaster, oproti svojej najbežnejšie používanej Gibson ES-175 z predošlých albumov (aj bežne koncertne), a navyše aj pedálovú steel gitaru, Chris Squire tu častejšie používa Fender Jazz Bass a Patrick Moraz tu hrá na celej palete klávesových nástrojov, ktoré na iných albumoch YES nenájdete.
Alan White hraje mojím vnímaním na albume na bicie vo svojej životnej forme. Vokálne harmónie a štruktúra doprovodných hlasov (Squire / Howe) na „Relayer“ je vrcholom art rockovej dokonalosti v symbióze s inštrumentalitou, ktorú hudba albumu obsahuje. Všetko tu funguje prakticky dokonale, ako kozmická loď veľmi vyspelej mimozemskej civilizácie. Album nie je čiste art rockovou záležitosťou, ale ideálnou spojnicou geniálneho progresívneho rocku a jazz rock / fusion. Je ešte hutnejší, dramatickejší, mierne tvrdší, ako už dokonalý „Close To the Edge“ ...
„The Gates Of Delirium“ je Andersonova inšpirácia románovou epopejou „Vojna a mier“, ktorej autorom je L.N.Tolstoj. 22-minútový kolos je absolútne vrcholnou lekciou art rocku, inštrumentálnym majstrovstvom všetkých štyroch špecializovaných hráčov na svoje nástroje a zároveň dokonalosti hlasu Jona Andersona. Fantastická basgitara Chrisa, nesmierna gitarová variabilita a nápaditosť Stevea, úplne originálny invenčný prístup hry na klávesových nástrojoch Patricka a Alan tu bubnuje s obrovskou ľahkosťou a bezchybnosťou. Budovanie kompozície je pozvoľné, postupne gradujúce so spievanou časťou Jona, kde sa rovomerne striedajú party dominujúcej gitary a špecifických farieb klavesových nástrojov a v strednej pasáži prechádza do dramatickej sekcie „boja /vojny“, istým spôsobom je to aj súboj Howe / Moraz a s geniálnym cyklickým motívom basgitary Chrisa v podklade a zvukmi „rynčiacich zbraní“ ... po dramatickom vrchole prichádza postupné skľudnenie a nebeská „mierová“ pasáž „Soon“ so spevom Jona Andersona je úplným dokonalým vyvrcholením ...
„Sound Chaser“ je vyše 9-minútová jazz/art rocková nakladačka, aká nemá v portfóliu kapely YES obdobu. Evidentne je najviac ovplyvnená majoritným jazzovým cítením hudby v podaní Patricka Moraza, ale skvele a minimálne rovnocenne mu tu sekunduje aj Steve Howe. Aj rytmická sekcia Squire / White tú robí neskutočné divy a atypické hudobné štruktúry, na ktoré by boli iste hrdí aj hudobníci, čo prešli radami King Crimson (myslím, že v tejto chvíli by tu chcel byť sám Bill Bruford ...). Toto je už skutočne skôr Return To Forever skrížený s King Crimson, ako skutočný YES ... ale predsa len je to ... dokonalý YES ...
Na „The Yes Album“ a „Fragile“ si táto žánrotvorná kapela vybudovala svetové renomé a rešpekt v kvalite a sile najmä na stredne dlhých trackoch v dĺžke okolo desiatich minút. Na albume „Close To the Edge“ to v ďalších dvoch prípadoch YES veľmi výrazne potvrdili. Ale Magnum Opus je u mňa v tejto kategórii v tvorbe tejto skupiny 9-minútová nádhera „To Be Over“ ...
Opäť je to o istej „súťaži“ Howe versus Moraz, s nesmierne krásnou výstavbou z pomerne pokojnej pasáže s chlácholivým spevom Jona do dramatickejšej verzie s úžasnou gradáciou a variabilitou gitarovej ekvilibristiky Howea a záver s trojhlasmi Anderson / Squire / Howe a vloženým sólom Moraza a opäť skvelým gitarovým epilógom ... absolútne neopočúvateľná záležitosť ako čerešnička na torte, alebo ako diamant vsadený do platinového prsteňa ...
Obal albumu „Relayer“ je samozrejme z dielne Rogera Deana a špecificky korešponduje s hudbou a textom úvodného eposu „The Gates Of Delirium“. Definitívna verzia obalu je vlastne realizácia a grafická konštrukcia samotného Rogera po tom, ako si túto suitu po nahrávaní výrazne obľúbil. Tak, ako hudba na tomto albume, aj tento cover je pre mňa symbolom niečoho, čo stojí na samom vrchole ...
Albumy „Close To the Edge“ a „Relayer“ definitívne zmenili v mladosti môj pohľad na hudbu a jej vnímanie, sú pre mňa akýmsi ideálom hudobnej dokonalosti a spôsobili majoritne to, že som sa stal hudobným Hľadačom ... je to neustála, až nutkavá snaha objavovať v záplave hudobnej produkcie, teda tej sofistikovanej niečo, čo sa týmto ideálom čo najviac priblíži, keďže prekonať sa to pravdepodobne už nedá ...
10/10 ****
|
Registrace nového uživatele 
