Marillion – Happiness Is The Road (2008)
Pätnásty štúdiový počin Marillion má pomerne špecifické okolnosti svojho vydania pre poslucháčsku a fanúšikovskú verejnosť a tiež dosť variabilný spôsob, akým ho kapela vypustila do sveta.
To najzásadnejšie je, že „Happiness Is The Road“ vyšlo v globále, ako dva parciálne albumy, emitované súbežne, ale aj s možnosťou kúpiť/nekúpiť si jeho CDs verzie nezávisle od seba s pod/titulmi „Essence“, resp. „The Hard Shoulder“, samozrejme s individuálnym, neduplicitným materiálom. Takže v jadre je to „klasický“ dvojalbum, podobne, ako „Marbles“. V maloobchodnej sieti predaja bol tento model uplatnený najmä v USA a v Poľsku (moje hlavné teritórium, kde som kupoval fyzické CD nosiče).
„Happiness Is The Road“ nie je koncepčné dielo, ale jeho spojovaciou líniou je fakt, že Steve Hogarth začal čítať knihy, ktorých autor je (ešte žijúci) nemecký filozof a duchovný učiteľ Eckhard Tolle (väčšinu jeho kníh mám tiež preštudovanú) a nechal sa zásadne ovplyvniť, čo sa výrazne premieta predovšetkým v textoch (dvoj)albumu.
Zároveň Hogarth priznáva, že miesto pôvodne plánovaného klasického albumu vlna momentálnej inšpirácie a invencie celej skupiny nahromadila toľko materiálu, že nakoniec je z toho takmer 110 minút hudobnej produkcie ...
Na tomto dvojalbume Marillion zase raz výdatne experimentujú – predovšetkým s atypickými hudobnými nástrojmi pre rockové vyjadrenie hudby, ako sú cimbal, pumpový kostolný organ, zvonkohra, rolničky, lesný roh, harfa a citara, čo veľmi príjemne ovplyvňuje výsledné aranžmá jednotlivých skladieb.
Popisovať dvadsať kompozícií individuálne nemienim, všetky považujem za veľmi dobré, alebo výborné, vyložený prepadák, či iritujúci track sa tu iste nenachádza ani náhodou. Môžem vypichnúť len to, čo považujem za isté vrcholy tohoto diela.
Na prvom albume „Essence“, kde je prevaha skôr komornejších a snivejších songov je skvelá, takmer pecka „Trap The Spark“ a samozrejme úplným vrcholom - najdlhšia na celom dvojdisku, desať minútová titulná kompozícia „Happiness Is The Road“. Jediným negatívom je dvojminútové, vydavateľsky nezmyselné Ticho, ktoré oddeľuje práve túto titulnú skladbu od tej celkom poslednej na tomto prvom disku.
Druhý album „The Hard Shoulder“ je o niečo viac rockový, častejšie priamočiarejší a dynamickejší – obsahuje môj veľmi obľúbený koncertný kúsok „The Man From Planet Marzipan“, ktorý má v živej verzii špeciálne hypnotický účinok, aj preto, že býva modifikovane, hutnejšie a ešte lepšie zaranžovaný, pecka je aj vyše deväť minútová „Asylum Satellite #1“ s nádherne skreslenou gitarovou hrou Steve Rotheryho, krehkou krásou je „Older Than Me“, čarovná je „Whatever Is Wrong With You“ a záverečná „Real Tears For Sale“ je vysoko dôstojnou bodkou za maratónom najdlhšieho diela v štúdiovej diskografii Marillion.
Ľubovoľný poslucháč môže v materiáli dvojalbumu „Happiness Is The Road“ počuť vplyvy trebárs Beach Boys, Beatles, Radiohead, Pink Floyd, The Doors, či Davida Bowie-ho, alebo kohokoľvek iného – ja tam počujem iba Marillion s ich aktuálnymi parciálnymi experimentami, snahou – vrámci možnosti sa zase niekam posunúť a byť najmä sebou samými. Nič viac ...
(Dvoj)album „Happiness Is The Road“ vydala kapela koncom roku 2008 a turné k nemu absolvovala v našich končinách v únoru/februári roku 2009 a mal som opäť raz možnosť ho vidieť/počuť na živo v Krakowe v hale Wisla ...
9/10
https://www.setlist.fm/setlist/marillion/2009/hala-wisly-krakow-krakow-poland-63d21a17.html
|
Registrace nového uživatele 
